Náš brat Jožko Kozák sa na základe svojho slobodného rozhodnutia, po
predchádzajúcej formácii a po overovaní svojho povolania, dňa
29. januára 1995 zložením osobného Prísľubu stal saleziánom
spolupracovníkom.
Rozhodol sa tak spolu aj so svojou manželkou Martou, naďalej rozvíjať svoje
ľudské dary, vyzrievať vo viere a láske, prehlbovať sa v poznaní Sv.
Písma, náuky Cirkvi a sv. Dona Bosca.
Jeho cesta saleziánskeho povolania začala už počas totality, keď sa ako
vysokoškolák aj s manželkou zúčastňovali sv. omší s celebrovaných
donom Antonom Srholcom, SDB, potom už v Prešove, keď na odporúčanie
jedného kňaza sa zúčastnil prvých duchovných cvičení na Zlatej Bani, pod
vedením duch. o. Alojza Tkáča, toho času už emeritného košického
arcibiskupa, a napokon pod saleziánskym vedením dona Alojza Špaldoňa, SDB,
v rodinných spoločenstvách. Podľa Pravidiel apoštolského života
Združenia saleziánov spolupracovníkov, ktorými sa aj Jožko riadil,
saleziáni spolupracovníci uskutočňujú svoj apoštolát na prvom mieste
prostredníctvom každodenných povinností, aby tak nasledovali Ježiša
Krista, dokonalého človeka, ktorého poslal Otec slúžiť ľuďom vo svete.
A práve túto jeho vlastnosť – službu, by som chcel v tejto chvíli
zdôrazniť. Túto službu Jožko
zvlášť intenzívne a zodpovedne prežíval od času, keď manželku Martu
pred vyše siedmymi rokmi vážna choroba pripútala na lôžko. Keď sme sa ho
pýtali, ako to zvláda, či nepotrebuje pomoc, len sa naširoko usmial
a povedal, že keď sme prijali to krásne, tak musíme zvládnuť aj toto.
A poďakoval za ochotu.
Mnohí z nás máme množstvo spomienok a skúsenosti s Jožkom. Za všetky spomeniem len dve svedectvá:
Ivetka, ktorá chodievala pomôcť Jožkovi a Martuške so strihaním a s hygienou vravela, že za celú dobu ani raz nepočula, žeby sa bol sťažoval, že to má ťažké s opaterou manželky. Naopak, na odľahčenie situácie vždy povedal nejaký vtip.
Svedectvo Marienky: Jožka a Martu som vždy vnímala ako
krásny manželský pár. Páčilo sa mi ako sa k sebe správajú, ako sa
rozprávajú, ako spolu chodili na naše saleziánske akcie. Vnímala som, že
Marta vážne ochorela, aj že sa Jožko o ňu stará. Keď som sa však
stala členkou miestnej rady, dostali sa Jožko a Marta do mojej formačnej
skupiny. Vtedy sa viac začalo rozvíjať a prehlbovať naše priateľstvo.
Keď som k nim prišla na návštevu ostala som v úžase, ako Martina izba
vyzerala – všetko prehľadne a pekne poukladané, všetko čo potreboval na
jej ošetrovanie a opateru, pripravené, Marta perfektne upravená,
nakrémovaná, nakŕmená, všade absolútny poriadok.
Jožko sa naučil variť, zavárať, viesť domácnosť, aj starať o chorú
manželku. Aj keď som zdravotníčka, mala som pocit, že to robí lepšie
a na vyššej úrovni, ako som to robila ja, pri svojich rodičoch. Okrem
starostlivosti o manželku spracovával ovocie a zeleninu, aby mal pre ňu
pestrú stravu… A pokračoval v tom, aj keď k jeho chorobám pribudlo
vážne onkologické ochorenie. Uprednostnil ambulantnú liečbu, aby bol čo
najviac pri manželke Marte. Jožko má veľa naučil – to že som po každom
formačnom stretnutí písala do skupinky e-mail s podrobnosťami o jeho
priebehu, bolo práve vďaka nemu, keďže chcel byť v obraze, chcel vedieť
čo sa deje v našom stredisku a v saleziánskej rodine… Keď mu to
povinnosti dovolili, zúčastňoval sa na formačných stretnutiach, duchovných
obnovách, výročných konferenciách. Vždy sme sa veľmi potešili, keď
zatelefonoval, že príde aspoň na chvíľku a s úsmevom doložil: „Marta
ma pustila“. Dokázal skĺbiť starostlivosť o manželku, o domácnosť,
či náročnú liečbu aj so svojimi duchovnými potrebami. Počas obdobia
korony využíval aj moderné prostriedky, aby sa aspoň on-line zúčastnil na
sv. omši, či na formačnom stretnutí. Keď už bol z nemocnice doma, hoci sa
nemal veľmi dobre, tešil sa aj z maličkosti, napr. že mohol pozerať
majstrovstva sveta vo futbale… Pri jednom telefonáte mi zrazu povedal –
„…počkaj, nehovor nič – dávajú gól“.
Viem, náš brat Jožko úplne naplnil slová manželského sľubu, ktorý si s Martuškou pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi dali: „ … že ťa niky neopustím – ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“
Vďaka Jožko za všetko, čo si nás naučil: za svedectvo Tvojho bohatého života, za lekciu z manželského sľubu, za vernosť v povolaní…
Nech ti je za to odmenou náš Pán v nebi!