Za Jožkom ...

Náš brat Jožko Kozák sa na základe svojho slobodného rozhodnutia, po predchádzajúcej formácii a po overovaní svojho povolania, dňa 29. januára 1995 zložením osobného Prísľubu stal saleziánom spolupracovníkom.
Rozhodol sa tak spolu aj so svojou manželkou Martou, naďalej rozvíjať svoje ľudské dary, vyzrievať vo viere a láske, prehlbovať sa v poznaní Sv. Písma, náuky Cirkvi a sv. Dona Bosca.

Jeho cesta saleziánskeho povolania začala už počas totality, keď sa ako vysokoškolák aj s manželkou zúčastňovali sv. omší s celebrovaných donom Antonom Srholcom, SDB, potom už v Prešove, keď na odporúčanie jedného kňaza sa zúčastnil prvých duchovných cvičení na Zlatej Bani, pod vedením duch. o. Alojza Tkáča, toho času už emeritného košického arcibiskupa, a napokon pod saleziánskym vedením dona Alojza Špaldoňa, SDB, v rodinných spoločenstvách. Podľa Pravidiel apoštolského života Združenia saleziánov spolupracovníkov, ktorými sa aj Jožko riadil, saleziáni spolupracovníci uskutočňujú svoj apoštolát na prvom mieste prostredníctvom každodenných povinností, aby tak nasledovali Ježiša Krista, dokonalého človeka, ktorého poslal Otec slúžiť ľuďom vo svete. A práve túto jeho vlastnosť – službu, by som chcel v tejto chvíli zdôrazniť. Túto službu Jožko
zvlášť intenzívne a zodpovedne prežíval od času, keď manželku Martu pred vyše siedmymi rokmi vážna choroba pripútala na lôžko. Keď sme sa ho pýtali, ako to zvláda, či nepotrebuje pomoc, len sa naširoko usmial a povedal, že keď sme prijali to krásne, tak musíme zvládnuť aj toto. A poďakoval za ochotu.

Mnohí z nás máme množstvo spomienok a skúsenosti s Jožkom. Za všetky spomeniem len dve svedectvá:

Ivetka, ktorá chodievala pomôcť Jožkovi a Martuške so strihaním a s hygienou vravela, že za celú dobu ani raz nepočula, žeby sa bol sťažoval, že to má ťažké s opaterou manželky. Naopak, na odľahčenie situácie vždy povedal nejaký vtip.

Svedectvo Marienky: Jožka a Martu som vždy vnímala ako krásny manželský pár. Páčilo sa mi ako sa k sebe správajú, ako sa rozprávajú, ako spolu chodili na naše saleziánske akcie. Vnímala som, že Marta vážne ochorela, aj že sa Jožko o ňu stará. Keď som sa však stala členkou miestnej rady, dostali sa Jožko a Marta do mojej formačnej skupiny. Vtedy sa viac začalo rozvíjať a prehlbovať naše priateľstvo. Keď som k nim prišla na návštevu ostala som v úžase, ako Martina izba vyzerala – všetko prehľadne a pekne poukladané, všetko čo potreboval na jej ošetrovanie  a opateru, pripravené, Marta perfektne upravená, nakrémovaná, nakŕmená, všade absolútny poriadok.
Jožko sa naučil variť, zavárať, viesť domácnosť, aj starať o chorú manželku. Aj keď som zdravotníčka, mala som pocit, že to robí lepšie a na vyššej úrovni, ako som to robila ja, pri svojich rodičoch. Okrem starostlivosti o manželku spracovával ovocie a zeleninu, aby mal pre ňu pestrú stravu… A pokračoval v tom, aj keď k jeho chorobám pribudlo vážne onkologické ochorenie. Uprednostnil ambulantnú liečbu, aby bol čo najviac pri manželke Marte. Jožko má veľa naučil – to že som po každom formačnom stretnutí písala do skupinky e-mail s podrobnosťami o jeho priebehu, bolo práve vďaka nemu, keďže chcel byť v obraze, chcel vedieť čo sa deje v našom stredisku a v saleziánskej rodine… Keď mu to povinnosti dovolili, zúčastňoval sa na formačných stretnutiach, duchovných obnovách, výročných konferenciách. Vždy sme sa veľmi potešili, keď zatelefonoval, že príde aspoň na chvíľku a s úsmevom doložil: „Marta ma pustila“. Dokázal skĺbiť starostlivosť o manželku, o domácnosť, či náročnú liečbu aj so svojimi duchovnými potrebami. Počas obdobia korony využíval aj moderné prostriedky, aby sa aspoň on-line zúčastnil na sv. omši, či na formačnom stretnutí. Keď už bol z nemocnice doma, hoci sa nemal veľmi dobre, tešil sa aj z maličkosti, napr. že mohol pozerať majstrovstva sveta vo futbale… Pri jednom telefonáte mi zrazu povedal – „…počkaj, nehovor nič – dávajú gól“.

Viem, náš brat Jožko úplne naplnil slová manželského sľubu, ktorý si s Martuškou pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi dali: „ … že ťa niky neopustím – ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“

Vďaka Jožko za všetko, čo si nás naučil: za svedectvo Tvojho bohatého života, za lekciu z manželského sľubu, za vernosť v povolaní…

Nech ti je za to odmenou náš Pán v nebi!