Kostol svätého Jána Bosca

Kostol svätého Jána Bosca v Prešove

 

Biela stena

Dnes sa človek bojí ticha. Ani naňho nemá miesto v živote: ráno zapne rádio, cestou do roboty všade nejaká reklama, v poštovej schránke letáky, mp3 v ušiach, zvoní mobil, cesty plné bilbórdov, doma správy, aj pri filme reklama každých 15 minút… Plno vnemov. Presne ako na rozbúrenom mori. Niet kedy to more upokojiť.

Konečne vojdete do kostola a keď si trochu sadnete, všetko sa to vynára v hlave a nedá sa nám sústrediť na modlitbu. Preto naša čelná stena, hoci je skromná, predsa je bohatá. Bohatá ako biele plátno v kine, na ktoré môžete premietať všetko, čo ste zažili. Celý život, lebo celý náš život zaujíma Boha. Konečne pokojná biela stena, na ktorej zhora zostupuje svetlo. Nie vtieravá reklama, ale pokojná Božia prítomnosť – Boh, ktorý tu na nás čaká. Kto prijme toto pozvanie do ticha, objaví vo svojom srdci hlas, ktorý v hluku toho všetkého počuť nemohol. Toto sa volá v kresťanstve „srdce“ – miesto, kde sa prihovára Boh.

Zostaňte chvíľu v tichu pred tým „bielym plátnom“ na stene a pozrite sa na svoj život, ako ho vidí Boh. Pripravte sa na modlitbu tichom. Najprv potrebujeme prijímať, aby sme mohli dávať. Najprv počúvať, potom hovoriť.

Svetlo zhora

Kým si nepomôžeme osvetlením, svetlo dopadá cez svetlíky prirodzene zhora. Zhora, kde umiestňujeme aj nebo a všetko to, po čom v hĺbke duše túžime. Veď najdôležitejšie veci sme v živote dostali zhora, čo znamená „zadarmo“. Svetlo je vynikajúcim symbolom milosti, lebo milosť nás prenáša do vzťahov, ktoré sú poznačené láskou, a ten, kto žije vo svetle, miluje bratov.

Z tohto svetla sa rodí aj náš nový pohľad na život, pohľad zhora, ktorý neráta iba so zemou, ale aj s nebom. Veď „zem, která nemá své nebe / stratila všechno i sebe“.

Nenechajme svoje oči osvietené iba umelými svetlami či ohňostrojmi, ktoré vyletia do výšky a zhasnú. Zdvihnime oči ku Slnku, ktoré nezapadá: Ty si to Slnko, čo nikdy / nestúpa ani neklesá. / Po jeho nehe prahne zem / a v ňom sa tešia nebesia.

Saleziánske poslanie

Poslanie sme si nevymysleli sami, ale prichádza ako ovocie stretnutia s Bohom, ktorý nás posiela. Teda pohľad hore na nebo nás nechce odtrhnúť od problémov na tejto zemi, práve naopak. Zohrieva nám srdcia, aby sme nemysleli iba na sbea a vydali sa ako dobrý Pastier hľadať stratené ovce. Šírka prednej steny akoby obsahovala na sebe všetkých, aj tých, čo sú akokoľvek ďaleko od stredu. A ženie nás, aby sme ich priviedli medzi 2 stĺpy, ku prameňu večného Života.

Vaše stretnutia s mladými sa môžu stať duchovnou skúsenosťou, cestou, na ktorej vás Pán čaká v mladých! Náš prístup k nim sa môže stať svedectvom: buď svedectvom o našom znechutení z mladých alebo svedectvom o Bohu, ktorý sa z nich nikdy neznechucuje…

Oltár ako prameň

Stredom kostola aj liturgie je oltár: lebo náš Pán Ježiš sa stal kňazom, oltárom i obetou. On prijal telo, aby mohol priniesť obetu za nás a v našom mene. A ustanovil Eucharistiu, aby sme túto obetu mohli prijímať a prinášať Otcovi aj my – spolu s Ním a, keď ho jeme, aj v Ňom. Pri posvätení chrámu sa tento neživý kameň potrel množstvom krizmy a priniesla sa na ňom prvá obeta voňavého tymianu, ktorého veľký dym prvýkrát stúpal hore: všetko sú to znaky, že tento kameň už nie je obyčajnou skalou, ale je znakom, že náš Pán je medzi nami pevne prítomný a že všetko, čo prinášame skrze neho, má prístup priamo k Otcovi.

Zdola je teda oltár ako prameň, ako Kristus, z ktorého vyteká voda pre smädného pútnika na tejto zemi ako kedysi zo skaly na púšti pre Izrael. Z opačného pohľadu zase pripomína peceň chleba, ktorým sa živý každá rodina. Preto okolo tohto stola sa združujú tí, ktorí hoci sa predtým nikdy nepoznali, teraz sa volajú bratmi a sestrami.

Nemáš pevnej pôdy pod nohami po celom dni? Pozri sa na Skalu, ktorá stojí v chráme tak pevne ako milosť, ktorá neprestane vytekať z Ježišovho boku…

Ryba

„Nos pisciculi sumus,“ tak učil Tetulián, že „my sme rybičkami“. Sme rybičkami v tom mori, do ktorého nás ponoril krst. Lebo nevieme ani iným slovom opísať tú šírku srdca, do ktorého sme krstom vplávali – srdca Trojice. Nie sme cudzinci ani prišelci, máme miesto priamo v srdci Boha.

A to len vďaka tomu, že Ježiš – tá veľká nezvyčajná Ryba, sa ponoril do temných vôd smrti, aby uzdravil vody nášho života. Ako veľmi sa však vzpierame jeho vyloveniu z našich vôd a ako ľahko podozrievame z nekalých úmyslov toho, ktorý vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.

Áno, sme rybičkami, a len v Ňom sme skutočne živí!

Môžete sa započúvať do tlkotu Ježišovho srdca v Bohostánku. Môžete sa len tak pozerať naňho a On na vás. Môžete byť s Ním a zvykať si na jeho prítomnosť, z ktorej budeme žiť vo večnosti…