Don Bosco

Taliansky kňaz Ján Bosco žil v Turíne v 19. storočí a venoval sa výchove chudobných a opustených chlapcov. Svoj život zasvätil myšlienke, aby konkrétnym výchovným úsilím pomáhal „uličníkom“ stať sa čestnými občanmi a dobrými kresťanmi.

V okrajovej turínskej štvrti Valdocco zriadil stredisko na zmysluplné využitie voľného času, dom, ktorý im poskytoval rodinné prostredie, školu, teda dielne a triedy na výučbu remesla, kostol pre výchovu k viere a napokon ihrisko a dvor na zábavu.

V osobnostiach chlapcov podporoval všetko dobré, snažil sa v nich objaviť potenciál, aby vyzrievali do plnej ľudskej a kresťanskej zrelosti.

Don Bosco a jeho výchovný systém

Svätý Ján Bosco bol mimoriadny vychovávateľ. Jeho bystrá inteligencia, citlivý zmysel a hlboká spiritualita ho viedli k vytvoreniu systému výchovy, ktorý rozvíja celú osobu – telo, srdce, myseľ a ducha. Tento systém uprednostňuje rast a slobodu a chlapca dáva do centra celého výchovného diela. Aby odlíšil svoju metódu od represívneho systému, ktorý prevládal v 19. storočí v Taliansku, nazval svoju vlastnú metódu preventívny systém – pretože ním hľadal spôsob, ako predísť nevyhnutným trestom, a to tým, že chlapca umiestnil do prostredia, kde je povzbudzovaný, aby zo seba vydal to najlepšie, čo v ňom je. Je to prístup príbuzenský, priateľský a z hľadiska výchovy integrálny. „Ťahá vonku“ (vychováva) to najlepšie, čo drieme v chlapcovi, povzbudzuje ho ku kompletnému a plnému vyjadreniu seba, pomáha mu nadobudnúť návyky, ktoré ho vedú k výberu toho, čo je dobré, zdravé, radostné a necháva v ňom rásť život.

Preventívny systém podľa dona Bosca spočíva na troch základných princípoch: rozum – náboženstvo = viera – láskavosť.

Rozum

Rozum je bez pochýb jedným z pilierov formačného úsilia a výchovného prostredia dona Bosca. On musí viesť činnosť a pocity vychovávateľov, tiež skúsenosti a to, čo sa ponúka mladým. Cieľom je formovať slobodné a zrelé osobnosti. Rozum učí, ako ponúkať žiadané požiadavky a príkazy pravidiel, ale zvlášť ukazuje, aké dôležité je pri vysvetľovaní zmyslu každej voľby klásť dôraz na rozum. Pochvala, napomínanie, odmena, trest majú iba výchovnú funkciu, ak sa používajú rozumne a s pokojom. Chlapec sa učí uvažovať kriticky, pokojne hodnotiť problémy a hľadieť na ne z rôznych perspektív tak, aby prekonal každú formu mentálnej uzavretosti a egoizmu. Dôvody druhej osoby sú prijímané a neskúmajú sa s antipatiou. Nadšenie a ťažkosti, výbuchy vášní a náboženské pocity sa spracúvajú s vyváženosťou, teda ovládajú sa a korigujú. Riadiaca činnosť rozumu zasahuje do celého života chlapca: rekreácia, štúdium, práca, odpočinok, stravovanie, veselosť. Ale chlapec sa pri donovi Boscovi vyformoval k používanie rozumu aj poúčaním, odovzdávaním hodnôt, ktoré osvetľujú myseľ a povznášajú myšlienky.

Náboženstvo = viera

Podstatným a neodmysliteľným prvkom výchovného systému dona Bosca je náboženstvo. Odvoláva sa na najhlbšie zdroje chlapca, na jeho smäd po dokonalosti, na jeho vrodenú veľkodušnosť. Model človeka, ktorý má don Bosco na mysli, musí byť charakterizovaný jednoduchou a radostnou vierou v Boha, v Ježiša Krista a musí sa odvolávať na evanjeliové posolstvo pri formovaní svedomia. Neváha ponúknuť svätosť ako cieľ pre všetkých. V rôznych prostrediach jeho formačnej ponuky sa teda uprednostňujú náboženské prvky: ohlasovanie Božieho slova, spontánne praktizovanie modlitby a sviatostí, štúdium katechizmu, charitatívna veselá služba, duchovné súťaženie, ktoré dáva prostrediu oratória typický tón. Pedagogika dona Bosca sa ukazuje ako víťazná, pretože sa opiera o vnútornú formáciu a duchovné zakorenenie motivácií. Vie vyžarovať chuť duchovného života. Tým že umožňuje nasledovať cestu vnútorného očistenia a vytvára napätie smerom k dobru, don Bosco stvárňuje slobodné a očarujúce osobnosti. Srdce zmenené a posilnené kresťanskou láskou sa stáva plodným prameňom náboženskej a civilnej pracovitosti a prameňom mnohých povolaní pre Cirkev a spoločnosť.

Láskavosť

Láskavosť je syntéza a opora výchovnej metódy, akoby kĺb výchovnej metódy v oratóriu. V tomto slove don Bosco naznačuje vnútorné motivácie, ktoré musia hýbať vychovávateľom, jeho spôsob priblíženia sa k mladým, metódu a štýl jeho konania. Referenčným vzorom je svätý František Saleský, majster kresťanského humanizmu. Kresťanská láskavosť a úprimná láska musia pohýnať ako prvé, skôr ako vychovávateľské povolanie. Don Bosco bol presvedčený, že vychovávať je predovšetkým poslanie a že až na druhom mieste je povolanie. Od tohto vnímania sa odvíjajú typické postoje saleziánskeho vychovávateľa, ktoré vyjadrujú pevnú a zároveň nežnú lásku. Láskavosť si od vychovávateľa vyžaduje trvalú prácu na sebe a veľkú citovú vyrovnanosť. Táto láskavosť zároveň predstavuje aj ideál, ku ktorému sa formuje srdce a štýl života mladých.