Rozhovor s vychovávateľkami z Ukrajiny

Krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine prišla skupina chlapcov zo saleziánskeho sirotinca v Ľvove do Prešova. Bývali v miestnych rodinách a denne navštevovali naše saleziánskej stredisko. Prinášame vám rozhovor s vychovávateľkami, ktoré sú tu spolu s nimi. Článok bol uverejnený 31. mája 2022 a ponúka nielen prvé dojmy po príchode, ale niekoľko mesačnú skúsenosť vychovávateliek Nataljie a Maryčky v novom prostredí. 

Môžete sa nám predstaviť a povedať, odkiaľ ste prišli?

Natalja:  Volám sa Natalja a prišla som z Ľvova  na Ukrajine.

Maryčka:  Volám sa Maryčka a tiež som prišla z Ľvova. 

 

 

Máte nejaké hobby, ktorému sa radi venujete? 

Natalja:  Hobby? Óó, ja rada vyšívam. Vyšívam, čítam a taktiež rada robím veľa vecí z papiera, ako je napríklad origami alebo rôzne papierové ozdoby.

Maryčka:  Ja, taktiež rada čítam, cestujem niekde do hôr…

 

Ako ste sa zabývali a ako sa vám páči na Slovensku? 

Natalja:  Nám, alebo skôr mne osobne sa tu veľmi páči, pretože sa tu momentálne cítim v bezpečí. Mne sa tu hlavne páčia ľudia, ktorí nás prijali s obrovskou otvorenou náručou, čiže sa o nás starajú, ako zo zdravotného hľadiska, tak sa starajú aj o náš emocionálny stav, pripravujú pre nás rôzne prekvapenia. Sú to ľudia, ktorí nám pomáhajú, ktorí pre nás majú pochopenie, pomáhajú nám tiež finančne, s ubytovaním, a my sa preto cítime v bezpečí a hlavne sa cítime prijatí.

Maryčka:  Neviem, čo by som povedala, Natalja povedala asi všetko.

 

 

Aká je vaša náplň dňa a ako ste sa prispôsobili novému systému?

Maryčka:  Ráno o ôsmej hodine sa s deťmi stretávame tu v oratku. Deti žijú v slovenských rodinách, a tak ich ráno vozia ich slovenskí rodičia. Potom máme tu v oratku spoločnú modlitbu. Nakoľko sme sa modlili aj doma (na Ukrajine), tak sa deti modlia aj tu s rodinami. Obetujeme malú časť rána tomu, aby sme poďakovali, za to že môžeme byť všetci spolu. Po modlitbe máme s deťmi nejakú debatu, rozprávame sa o niečom zaujímavom, každý deň je to niečo iné. Toto je program tak na 20–30 minút. Potom o deviatej hodine sa deťom začínajú online hodiny, pretože aj naďalej chodia do ukrajinských škôl. Online hodiny má každý inak a po skončení má každý nejaké domáce úlohy, čiže nejaký taký spoločný program čo máme je akurát obed. Potom sa všetci učia a robia si úlohy a my im pomáhame a kontrolujeme, aby si úlohy spravili. Potom, keď sa rodičia vrátia z práce, tak prídu vyzdvihnúť deti. Okolo štvrtej až pol piatej ideme aj my z oratka preč, ale každý má už iný program… niekto ide domov, niekto ide na prechádzku.

 

 

Vidíte nejakú zmenu v správaní chlapcov, keďže sú teraz v rodinách?

Natalja:  Na začiatku sme si všimli, že sa to chlapcom veľmi zapáčilo. Videla som, že keď boli štyri hodiny, tak už netrpezlivo čakali, kedy si po nich prídu. Dovtedy nikdy neboli zvyknutí na niekoho čakať, keďže sme celý čas bývali všetci spolu v domove v Ľvove. Jednoducho, som u nich nikdy nevidela takú radosť, aká je tu, keďže si uvedomujú, že na nich niekto myslí, že sa o nich stará, čiže s radosťou čakajú na štvrtú hodinu. Teraz sa už aj viac hrajú, zabávajú sa a už si to tak veľmi neuvedomujú, ale na začiatku to bolo u nich veľmi výrazné. No a niečo k ich správaniu, tak všetci sa cítia bezpečne, nemajú strach a to je hlavné. Ale samozrejme každé dieťa má svoj osobitný typ charakteru a svoje správanie. Aj dobré, aj zlé a oni to tu na sebe ukazujú, pretože už sú uvoľnení a ukazujú, akí vlastne sú.

Maryčka:  Naši najmladší, čiže šesť až sedem roční chlapci sa tiež veľmi tešia z toho, že v niektorých ro­dinách, kde bývajú, sú aj také malé dvoj-troj ročné deti, a páči sa im, že majú mladších súrodencov. Ale tak vo všeobecnosti sa im páči to, že sa majú s kým pohrať, pretože nie všetci z nich mali takú možnosť žiť s niekým v rodine. Takže chlapci k nám chodia, a tešia sa z toho, že majú rodinu, pretože niekto bol doma sám, kým k nám na Ukrajine prišiel. Čiže je to pre nich veľmi milá a pekná skúsenosť vidieť maličké deti a hrať sa s nimi.

 

 

Aké boli rozdiely v tom, ako ste fungovali na Ukrajine a ako fungujete teraz?

Natalja:  No tak u nás na Ukrajine, boli tiež zvykom raňajky, modlitba, škola, po škole sme sa učili, robili úlohy, krúžky, hudobné, prechádzky, večera a spánok. Pred spaním spoločná modlitba ako aj ráno a poobede. Víkendy sú u nás iné. Cez víkendy sme stále robili rôzne veci. Chodili sme na výlety, v lete napríklad na bicykloch. V zime sme sa chodili sánkovať, ale celkovo pred pandémiou sme mali viacej možností, pretože sme stále chodili aj niekde do kina na rozprávky, do divadla, veľmi často sme chodili na prechádzky, jednoducho sme robili veci, ktoré robia doma bežne deti s rodinami, také nejaké oddychové aktivity. Zmeny sú, ale nie až také radikálne.

 

 

Chceli by ste sa vrátiť na Ukrajinu? Je tam niečo také, čo vám tu chýba?

Maryčka:  Áno, určite sa chceme vrátiť. Stále sa chceme vrátiť, pretože tam nie je len „niečo“… je to náš domov. Tu sa my, alebo ja osobne cítim tak, že som na návšteve, som u vás, ale iba tam (na Ukrajine) cítim, že je to môj domov, preto sa chceme vrátiť. V Ľvove sa podobné veci stávali, čiže mám pocit, že som si už zvykla, pretože keď je napríklad vzdušný stav núdze, musíme odísť. Vysvetliť, čo je to vzdušný stav núdze je ťažké, pretože je to strašné, to treba zažiť. No jednoducho ľudia, ktorí v Ľvove žijú, si na to zvykli. Keď sa vrátime, stále to bude pokračovať a bude to tak ako to bolo, minimálne pre mňa osobne, znovu si zažiť ten strach… Tu však strach nemáme, ale určite sa chceme vrátiť, a myslím si, že už onedlho sa vrátime.

Natalja:  A deti tiež, keď sme im hovorili, že situácia je taká, že sa už pomaly budeme môcť vrátiť, tak vtedy všetky kričali „HURÁÁÁÁ!!! HURÁÁÁÁ!!!“ Bolo to minulý týždeň. Ale tiež aj keď sa deti učia, zrazu sa zastavia a povedia: „Ja už chcem ísť domov, ja už chcem ísť do Ľvova. Pani Natalja, kedy sa vrátime?“ Nie je to preto, že sa tu cítime zle, to vôbec nie, vidím to aj na deťoch, že je to pre nich skvelá skúsenosť, ktorú získali. Je to skúsenosť, ktorú na Ukrajine nemali nikdy možnosť získať, pretože tam žijeme všetci spolu. Tu na Slovensku získali skúsenosť bývať v dobrej rodine, mať taký model dobrej a kresťanskej rodiny, kde sú rodičia a deti. Vidia to a v ich životoch to môže byť niečím, z čoho si vezmú príklad, preto je to pre nich obrovská skúsenosť. Majú sa tu dobre, vidím, že sa o deti dobre starajú, a tak sa tu aj oni dobre cítia. No vlasť je taký pojem, že keď o tom rozmýšľaš, tak máš až zimomriavky. Preto, keď už nebudú v Ľvove bitky, chceme sa vrátiť, čakáme už na ten moment.