Dievčenská hrebeňovka
Dievčenská hrebeňovka, z ktorej sa možno pred začiatkom odhlásilo viac dievčat ako tam nakoniec bolo, sa mala uskutočniť 6. – 8. júla v Nízkych Tatrách. Cesta sa začala tým, že mi revízor povedal nech naňho nežmurkám, že je ženatý, Máriine príbehy od rozprávok cez autoškolu až po strihanie vlasov si mohli vypočuť všetci ľudia vo vagóne a tým, že ktorý vagón je posledný, to Dávid nevedel.
V dedine, z ktorej sme mali začať našu hrebeňovku, sme stretli priateľských ľudí, ktorí nám (hlavne Baši) až veľmi chceli nabrať vodu. Pred začiatkom sme si vypočuli Bašine rady a tipy ako napr., že topánky sú ako kone, dobre si nastav ruksak, natri si uši, lýtka a HLAVNE krk. Začiatok cesty nám odhalil naše dávno zabudnuté zranenia, ktoré nás potom sprevádzali celú cestu.
Na hrebeni sme niektorí odplašovali zver tlieskaním, iní (Dávid) skúšali akustiku, POSEDELI a pofotili sa pri kríži a najedli sa, pretože ako Baša tvrdí: „Keď cítiš hlad, už je neskoro.“
Keď sme už prišli ku chate, pri ktorej sme mali prespať, tak práve vtedy sa preukázala správnosť Bašinho rozhodnutia zobrať Dávida ako strážnika (aj keď ponúk mala naozaj veľa), pretože Dávid nielenže postavil svoj stan, ale nám aj pomohol postaviť naše. Po prezlečení sme už niektorí sedeli v suchu a teple svojich stanov po predchádzajúcej prehánke a boli pripravení ísť spať.
V noci fúkal taký vietor, že nám skoro polámalo stany, a tak sme sa po 3 hodinách rozhodli nasledovať príklad ostatných stanujúcich ľudí, a ísť prespať do už skoro úplne plnej chaty. Chata bola taká plná, že Lucka spala vedľa psa, Evka pri piecke, ja a Majka na lavičkách a Baša, Katarína a Dávid na chodbe. Ráno bola taká zima ako u nás vo februári, a nielen preto sme sa rozhodli, že bude lepšie keď si skrátime našu hrebeňovku a pôjdeme domov.
Na ceste domov sme museli čakať ľudí (Bašu), ktorí sa chceli prezliekať tak často, ako často sa zatiahlo alebo vyšlo slnko, konečne sme si uvarili naše instantné jedlo, robili kliky s ruksakmi, naplánovali mi budúcnosť a odhadovali, kto je viac introvert a kto extrovert.
Chcela by som sa poďakovať Baši a Majke, že zorganizovali túto hrebeňovku, Dávidovi, že bol ochotný ísť s nami a Lucke, Evke a Kataríne za to, že tam boli, pretože každý jeden z vás spravil tieto dva dni takými, že si ich budem pamätať snáď do konca svojho života. Ostatné dievčatá alebo aj chlapcov by som chcela povzbudiť, aby to nabudúce skúsili tiež, pretože aj keď to bolo náročné, bol to naozaj zážitok na celý život.
