Interview s misionárkou Bašou Berkovou

Rozhodnutie ísť na misie a stráviť 10 mesiacov mimo rodiny, priateľov a domova určite nepatrí medzi bežné. Takéto rozhodnutie vo svojom živote však urobila Baša. Strávila 10 mesiacov v Tanzánii. Všetko to začalo tým, že sa prihlásila na ročnú službu na misie, kde jej už potom následne priradili krajinu, do ktorej šla ako dobrovoľníčka.

„Predtým som pracovala ako učiteľka v materskej škole. Moje prvotné motivácie boli, že som chcela každý deň zažívať to, čo som zažívala na streetworku. Do Tanzánie som neprišla nikoho „zachrániť“ alebo zmeniť, ale naučiť sa žiť sama so sebou, znovu objaviť maličkosti s Bohom a získať si nejaké nové priateľstvá.“

(Pred samotnou besedou nám Baša na ochutnávku pripravila takzvané „mandazy“ – šišky, veľmi podobné tým našim slovenským, len na africký spôsob)

O Tanzánii

Oficiálny jazyk Tanzánii je svahilčina a ako druhý potom angličtina. V krajine je približne 63% kresťanov a 34% islamistov. Na svahilčine je zaujímavé to, že aj napriek tomu, že je to úradný jazyk, tak jazyk má viac ako 100 nárečí, ktoré sa navzájom odlišujú.

„Celkovo by som možno Tanzánčanov definovala tak, že boli veľmi milí a priateľskí. Aj keď sme niekde prišli, tak vždycky nás ponúkli. Napríklad keď nás naša kuchárka pozvala  k sebe domov, povedala, že o chvíľu príde a ona medzi tým išla do obchodu a kúpila pre nás sódu. Naozaj sa vedia podeliť. A taktiež veľmi radi rozprávajú rôzne príbehy, najmä o jedle.“

Škola

Baška pracovala v Tanzánii ako učiteľka na škole, kde bolo spolu 1200 študentov. V triede mala cez 50 žiakov. Niektorí žiaci dochádzali, iní zas boli na internáte.

„Čo sa mi páčilo, že niekedy mi poďakovali alebo zatlieskali po hodine, že to bola dobrá hodina. Ja som učila náboženstvo, ale učila som ich v podstate aj hocičo iné, kreslili sme spolu… Mala som asi nejakú takú ideu objaviť v nich talenty. Čiže učila som ich kresliť, spievali sme, písali sme eseje, všetko možné.“

„Čo bolo ešte zaujímavé, tak to vlastne boli ich mená. Mala som celkom problém ich rozoznať. Zo začiatku dokonca aj chlapcov od dievčat, lebo všetci museli byť ostrihaní nakrátko, čiže zozadu vyzerali všetci skoro rovnako.  A ešte mali aj také zvláštne mená, lebo ich rodičia im mohli dať hocijaké meno. Od „happiness“ cez „hilarious“ až po „kuku“, čo po svahilsky znamená kohút. Boli tam naozaj veľmi rôzne mená.“

 

 

Práca

„Rozvrh práce bol veľmi nadupaný, bol plný. Študenti napríklad vstávali už o 4:20, aby ešte pred školou stíhali študovať. Študovalo sa vlastne až potom do 10:00, medzitým bola nejaká hodinka pól na hry, čiže o program bolo postarané. Šlo sa od rána do večera. A vždycky bolo viac-menej na vás, že čo si vyberiete, že kebyže chcem, tak ten rok môžem stráviť tak, že v tej komunite ani veľmi nie som, chodím si po výletoch alebo to nejako prespím v izbe. Ale ja som došla do nejakej takej fázy, že som sa chcela zapojiť naozaj do všetkého, čo ma potom v konečnom dôsledku celkom unavilo. Mňa tam hlavne motivovali tí ľudia a okolností, že som chcela zažiť naozaj všetko.“

„Žiaci ma aj tak častokrát skúšali, že si napríklad sadli traja do lavice, žuli žuvačky alebo sa prechádzali, a to nemohli, ale ja som ešte nevedela, že to nemôžu a oni vedeli, že ja to neviem. Ale áno, bolo to zaujímavé, že niektorí sa nie, že radi učili, ale vedeli, že to budú potrebovať. Častokrát niektorí študovali kvôli tomu, aby potom mali dobrú robotu a vedeli zabezpečiť svojich mladších súrodencov alebo, aby potom vedeli kúpiť niečo svojim rodičom.“

Šport

Baškina povestná záľuba vo frisbee je známa všetkým v oratku. Frisbee však nesmelo chýbať ani v Tanzánii, kde každý deň viedla frisbee tréningy. Do hry sa zapájal hocikto aj rôzni hostia, ktorí ich prišli navštíviť. Spolu s ďalšou dobrovoľníčkou, Magdalénkou, si po trojmesačnej príprave taktiež odbehli aj polmaratón.

Jedlo

„Študenti každý deň dostávali dve mandazy. Čiže od rána až po obed fungovali na dvoch mandazách. Na obed študenti stále dostali misku s jedlom na stôl a oni si to potom už rozdeľovali. Bol tam vždycky nejaký jeden vedúci za stôl a on to prerozdeľoval, že kto koľko čoho dostane.“

„Každý deň sme mali v podstate to isté, ale bol veľký výber, čiže bolo to ugali, čo je ako náš knedlík, ryža, fazuľa bola raz do týždňa, potom sukuma wiki, to je vlastne taký šalát, niečo ako náš špenát a kto chcel tak bolo aj mäso.“

„Čo sa mi ešte páčilo bolo, že keď som prišla k tým študentom, tak oni ma vždycky pozvali, že bolo jedno, koľko veľa toho majú a čoho, ale stále ma pozvali, že sa mám pridať ku nim.“

 

Cestovanie

O cestovaní sa hovorí, že nie je úplne bezpečné, najmä počas sviatkov. Aj pre Tanzánčanov je cestovanie nezmysel. Tanzánčania cestujú len keď musia, lebo na to nemajú peniaze. Medzi typické dopravné prostriedky patrí boda boda, dala dala, bajaji, ktorý má motor z kosačky a potom už len motorky a bicykle.

V Tanzánii Baška navštívila napríklad Mwanzu, Moshi pod Kilimandžárom, teplé pramene Maji Moto aj miestne vodopády.

Poslanie

„Keď som rozmýšľala, aká je moja úloha v Tanzánii, že prečo tam vlastne som a čo by som mala robiť, tak som si uvedomila, že bolo pre mňa ťažké byť s mojimi spoludobrovoľníč­kami kamarátka, pretože ja som chcela veľmi vniknúť do kultúry. Chcela som žiť ako oni, chcela som to všetko zažiť. A pochopila som, že na škole je možno takou mojou úlohou byť dobrým vzorom pre druhých, čo znamenalo možno si ich tak sledovať, rozprávať sa s nimi, čo je správne, čo nie je správne.“

„Potom som ešte prišla na to, že sa mi tak rozšírilo srdce. Vždy som mala svojich obľúbencov aj v škôlke, aj tam, no raz sa mi tak stalo, že z tých takých mojich obľúbených fisbeestov to už prešlo na jednu triedu, na druhú triedu. Z toho jednotlivca som vedela vnímať aj ten dav. Toto vnímam ako takú zmenu, kde ma ľudia ovplyvnili. S čím sa ešte vraciam alebo skôr, čo ma tam naučili, tak byť taká otvorená, dať každému šancu a s vierou žiť prítomný okamih.“

 Únava

„V istom momente, tak asi v Januári, ja, čo mám frisbee veľmi rada tak som došla k takému veľkému nechutenstvu. Nemala som chuť ísť na tréning, nemala som chuť stretnúť chlapcov a asi to veľmi súviselo s únavou. Magdalénka mala veľkú záľubu ma fotiť vždy, keď som zaspala, a to bolo pri všetkých možných príležitostiach, kde sa dalo. Všade, kde bolo trošku voľného času. Zaspala som napríklad aj na pohrebe, omša mala asi 3–4 hodiny a potom bol ešte obrad, čiže dokopy 5 hodín. Zaspala som naozaj všade, kde sa dalo. Pociťovala som naozaj veľmi veľkú únavu. Jednak to možno bolo aj z jedla, ale posledný mesiac to bolo naozaj veľmi hraničné, lebo som chcela všetko stihnúť.“ 

 

Priateľstvá

„V Tanzánii som získala dvoch veľmi dobrých kamarátov, Simona a ašpiranta Victora. Simon veľmi dlho rozmýšlal či ísť za kňaza alebo ísť pracovať a potom sa postarať o mladších súrodencov. Zdieľali sme sa aj s takými vecami, pýtali sa ma na môj názor. Bolo to také zdieľanie, kde sme sa vedeli niečo naučiť alebo si navzájom poradiť. Simon mal jednu takú peknú myšlienku  – „Nenechám ich padnúť!“, to myslel na tých mladých, lebo on im chcel veľmi pomáhať. Keď som si na začiatku povedala, že sa nechám prekvapiť, že čo má čaká, tak toto ma veľmi prekvapilo, lebo som tam našla veľmi dobrého kamaráta Victora. Na ňom sa mi veľmi páčilo to, že povzbudzoval druhých k štúdiu, ale aj životu. Spoločne sme sa o všetkom zdieľali, všetky radosti aj starosti, vždy ma vedel povzbudiť.“

Aká som sa vrátila späť

„Vrátila som sa s pocitom, že som sa tam cítila veľmi využitá, mala som od rána do večera program. Keď som prišla domov, nevedela som, čo so sebou, čo mám robiť. Trošku mi trvalo sa tak vrátiť späť. Pre mňa bolo určite náročnejšie prísť späť, ako ísť tam do Afriky a spoznať a prispôsobiť sa ich kultúre. Taktiež sa snažím byť viacej vďačná. V Afrike tiekla iba studená voda a častokrát mi bolo aj zima, ale vravela som si, že vďaka Ti Bože aspoň za túto vodu. Keď som sa vrátila, tak som si tiež povedala, že sa už nechcem báť, ale užívať si prítomnú chvíľu. Otvorilo mi to obzor a utriedilo priateľstvá. Teším sa na všetko, čo ma čaká, ale taktiež som veľmi rada, že som v tej Afrike bola.“